Šérovanie

Nešérujem. Alebo len minimálne. Niekedy ma prepadne túžba, aby som niečo šérovala. Akože potom budú vidieť, aj keď vlastne neviem kto presne a čo. Asi že som v poriadku. Nie? Lebo o tom to je. Asi.

Takže. Niekedy mám na tanieri naozaj pekné jedlo. Aj si ho odfotím. Lebo nemám nič proti fotkám jedla, veď dobre. A poviem si: Toto budem zdieľať. Ja im tiež ukážem, že moja strava je pestrá a krásna a že si doprajem a suma sumárum, že je vidno, akože na tej fotke, že sa mám dobre.

Lebo teraz sa stav človeka posudzuje podľa toho, že každý vie, čo má pred mobilom. Tak to proste je. Tak by som to aj ja chcela niekedy akože ukázať. Taký šialený záchvev potreby patriť medzi ľud. Veď nech vedia, nie? Neviem, kde sa to vo mne berie.

No ale nemôžem. Je mi to fakt trápne. Zjem svoje jedlo a umyjem tanier a zdá sa mi, že to je tak všetko, čo to jedlo potrebuje.

Pritom viem, že nemusím predsa šérovať nejak extra verejne. Teraz sa už šéruje aj v malej skupinke ľudí. Napríklad skupinka rodina+kamaráti. Posielajú si fotky. Denne. Stovky. Jedlá. Tváre. Výhľady z okna. Každý den ten istý výhľad z okna. Mi posielajú.

Šaliem. Stačí mi, keď dostanem takú fotku dva dni za sebou. Alebo len dvakrát do týždňa. Ne-sku-toč-ne otravné.

Viem, že nemusím odpísať. Neodpisujem. Viem, že nemusím na každú fotku dávať srdiečka. Tak už nedávam. Radšej si to vyšlapem na Lomničák aj s boľavým kolenom, len nech nemusím olajkovať po stý krát rovnaký obrázok.

Zdá sa mi to v poriadku.

Raz za týžden príde miesto fotky správa, či som v poriadku. Lebo nereagujem.

Prosím vás, naozaj som v poriadku. Žijem, som zdravá, mám sa dobre. Ale nepotrebujem, aby ste to o mne vedeli každý deň, ani každú hodinu, ani raz za týždeň.

Nemusím byť v neporiadku, ak nemusím o všetkých vedieť všetko. Ani vidieť. Mám ich rada aj bez toho.

Viac ich mám rada bez toho.