Hovoriť v Prahe česky alebo slovensky? Veľmi ma prekvapilo, aká je to medzi Slovákmi kontroverzná téma. Tí, ktorí hovoria česky, nechápu prečo ostatní hovoria slovensky, a tí, ktorí hovoria slovensky, považujú používanie češtiny skoro za národnú zradu.
Ja to za zradu nepovažujem. Skôr za slušnosť – aspoň sa pokúsiť hovoriť jazykom krajiny, ktorá ma prijala a umožnila mi tu žiť. Som tu predsa tá nová, cudzinec, návšteva, náplava…. podľa toho by som sa mala chovať, či? Okrem toho sa mi páči predstava, že tú češtinu zvládnem aj aktívne.
Pretože doteraz som si myslela, že češtinu my Slováci ovládame rovnako dobre ako Češi. Ale nie je to tak. Aj keď s prehľadom od detstva čítame české knihy, pozeráme české filmy a zo srandy sem-tam prehodíme pár českých viet (že jo vole?), tak to vôbec neznamená, že vieme „mluvit“. Lebo nevieme.
Ono sa to len tak tvári, že je to ľahké. Ale skúste to od rána do večera. Zrazu sa budete zadrhávať, jazyk sa bude hýbať úplne opačne, vkuse budete hľadať slovíčka, ktoré predsa poznáte! a zaseknete sa uprostred vety, pretože si uvedomíte, že ste hneď na začiatku použili iný rod (dopekla, to je TEN zubní kartáček a nie TÁ zubná kefka!) a že ďalšie slovo síce poznáte, ale neviete, ktoré z jeho troch verzií by ste práve mali použiť (jestli / zda / pokud ??).
Veľmi pomôže naučiť sa používať výlučne krátke vety. Vyhnete sa tak množstvu aaa…eee…hmm…
So Slovákmi, ktorí sú na tom rovnako, si vymieňam zábavné historky o tom, ako sa mi to ne/darí, iní Slováci si radi pohrdlivo odfrknú a upozornia ma „aký mám hrozný prízvuk“. Hovoriť s prízvukom po česky je totiž nehorázny zločin. Hovoriť s rovnakým prízvukom po anglicky je vraj niečo úplne iné….
No a ak sa chcete zlepšiť a zbaviť sa prízvuku (fakt tam je, akože ináč), znamená to skutočne pár mesiacov či skôr rokov po česky hovoriť. Iná cesta neexistuje, žiadna skratka, ee. Preto ma vždy pobavia tí, ktorí po česky hovoriť odmietajú, ale už je im trápne, keď tu žijú 5-10 rokov a po česky ani slovo. Oni by už aj „mluvili“, ale zistia, že to stále nejak nejde. Ono to ani nepôjde. Kým proste nezačnú po česky hovoriť, nenaučia sa po česky hovoriť.
Cesta je len jedna – pekne cez trápnu výslovnosť, nemožný prízvuk a zle volené slová …a vydržať.
Ďalší argument zástancov „proti“ je, že „veď oni nám rozumejú“. Áno, je pravda, že po slovensky sa dohovoríte. Ale treba si uvedomiť, že mladí Češi už slovenčinu proste napočúvanú nemajú. To nie je ako u nás, že máme v telke viac českých programov ako slovenských. Tu nemajú prakticky žiadny. A ak sa aj nejaký nájde, tak ich pozerá pár starších pamätníkov, ktorí nostalgicky spomínajú na bratislavské pondelky a za cca 20 rokov tu už nebudú…
Moja mladučká kolegyňa napríklad rozpráva zásadne po slovensky. Nie je problém. Dohovorí sa s klientmi aj s kolegami. Ale bola veľmi prekvapená, keď jej zrazu mladý kolega, s ktorým už pracovala tri roky (!), prezradil, že často nerozumie tomu, čo hovorí, ale že nevadí. No neviem, či nevadí… Koľkí z tých, ktorí jej nerozumejú, to vôbec nepriznajú? (Lebo ľudia sú neradi za blbcov).
O malých deťoch ani nehovorím. To môžete rovno použiť bulharčinu. Musím im preložiť aj také slová ako „hej“ alebo „izba“.
Sme dva štáty, ktoré spája nostalgická minulosť a určité „bratstvo“, ktoré cítime. Ak vypadneme z hokeja na MS, určite budeme držať palce Čechom a naopak. Ale či sa nám to páči alebo nie, ideme už dlho vlastnou cestou, ktorá sa síce možno znovu v budúcnosti spojí, ale skôr nie. A jazyk sa vyvíja, mení, vznikajú nové slová, nové výrazy a ten, kto ten jazyk už teraz dobre neovláda, bude mu rozumieť menej a menej.
A tak sa snažím. Mluvím a bavím sa na svojich kotrmelcoch. Ale Češi to väčšinou ocenia. Kaderník ma pochváli, predavačky sú milšie a suseda sa rozosmiala na plné kolo, keď som jej ukazovala pantomímu, pretože som si zaboha nevedela spomenúť ako sa česky povie metla.
Mám slovenčinu rada, je to krásna reč. Ale čeština ma tiež baví, hlavne ten jej špecifický „říz“. Uznajte, že úplne inak znie „meč potřísněn krví“ ako „meč postriekaný krvou“ (nie, že by som toto slovné spojenie bežne používala, ale veľa čítam). Alebo taký výraz ako „Doprdelepráce!“ To má kadenciu, že?
Ale napríklad kolegovia si veľmi obľúbili slovenské „Do riti!“, im to znie úžasne. Stále chcú, aby sme im to my Slováci opakovali. Ešte sa v tej Prahe fakt naučím nadávať – po slovensky! 🙂