Som náplava a už navždy budem, aj keby som zostala v Prahe bývať celý život. Náplava je pre Pražákov každý, kto sa sem prisťahoval a hotovo. Je úplne jedno ako dlho tu už žijete. A kde také náplavy bývajú? No všade. V Prahe je podnájmov kopec, drvivá väčšina ich nájde na bezrealitky.cz. Musíte byť ale rýchli, byty sa uvoľňujú a obsadzujú ako na bežiacom páse.
Rozdiel v cene podnájmov je tiež veľký, veľmi záleží na lokalite a samozrejme veľkosti bytu. Doba je taká, že ľudia (hlavne vo veľkomestách), si začínajú uvedomovať, že to osobné vlastníctvo zase nie je až taký zmysel života. Postupne sa oslobodzujeme od toho nášho starého „mať, mať, mať,…“ a presúvame k „žiť“. Veľa mojich známych pochopila, že žiť v menšom nájme, ale mať možnosť cestovať, kupovať si zážitky a investovať do seba, je viac ako pchať peniaze stenám, ktorým môžete hovoriť „moje“, aj keď sú trebárs väčšie ako tie „niekoho“.
Samozrejme, je to vec názoru. Niekto ten pocit stabilného miesta potrebuje viac, inak rozmýšľa rodina s deťmi, inak pár, inak niekto, kto je single. Ale zaťažiť sa hypotékou a splácať celý život milióny už pomaly prestáva byť hlavným životným cieľom mnohých z nás. Dá sa aj inak.
Ja som si našla nájom na Žižkove. Dve izby, v jednej kuchynský kút, bohate stačí. Mám rada slnko a tu sa môžem normálne v kuchyni na gauči pri otvorenom okne opaľovať, no čo je viac? Veľmi som sa tešila, že je to Žižkov, hrozne som chcela bývať v tých pôvodných častiach Prahy, medzi starými budovami, nie na sídlisku. Podarilo sa. Ale je pravda, že keď som prvý raz videla ten dom, tak mi nebolo všetko jedno. Najošarpanejšia 4-poschodová bytovka na ulici, špinavá, so starými oknami, ktoré už-už chcú vypadnúť a čudným smradom, keď som vošla dnu. Vzala som to, byt bol krásny, novo vymaľovaný a zariadený, ale ešte nejaký čas trvalo, kým som si zvykla. Smrad zmizol, keď sa jedny nájomníci z prízemia odsťahovali, zato okná zostali pôvodné a niektorých sa ani nedotýkam, aby sa mi rovno pod rukami nerozsypali. Tak, ale to je cena za nízky nájom.
Moji susedia sú asi všetci. Češi, Ukrajinci, Rusi, Slováci… Sú tu mladí ľudia, aj dôchodcovia. Na chodbe počujem toľko jazykov…niektoré ani neviem identifikovať. Aj preto som sa zo začiatku kus bála. Postupne som ale zistila, že oni sa možno boja viac ako ja. Sú až prehnane slušní, zdvorilí, nerobia bordel, skôr mám pocit, že sa riadia heslom: „len žiadne problémy“. Už sa nebojím.
Žižkov je skoro taký populárny ako Praha sama. Spájam si ho so starými časmi, klasikou čiernobielych filmov a veselými, urečnenými Pražákmi. Má množstvo malých obchodíkov, z ktorých sú ale niektoré zatvorené, čo mi príde ľúto. Darmo, nákupné centrá väčšinu malých obchodníkov porazili. Ale ešte stále ich veľa zostáva. Alebo ich nahradili nezameniteľné krčmičky.
Žižkov akoby sa rozdelil na dve časti – tá bližšie k mestu sa tvári, že stihla vlak novej doby a len sem-tam sa jej odpojil nejaký ten vozeň, hýčka si svoju históriu, ofukuje ju a skrášľuje. A potom je tu druhá časť, schovaná za kopcom, ktorá síce tiež pripomína klasickú žižkovskú dobu z čriepkov histórie roztrúsenej po uliciach, ale je viac sivá, dýchne z nej na vás niečo staré, ale nie starodávne. Nájdete tu nádherné pôvodné domy, aj kockaté betónové rárohy. Tých nádher je našťastie viac.
Keď kráčate Žižkovom, je to skoro samé hore-dole. Máloktorá ulica je úplne rovná, väčšinou makáte do kopca a potom z kopca. Krásne budovy zdobené drobnými balkónikmi, vkusné priečelia a vchody ako do zámku vás odmenia. A tie pavlačové nádhery, keď viete, do ktorej pasáže vojsť! Úplne vidíte Menšíka, ako zhora niečo vykrikuje na Bohdalku.
Žižkov je Praha v Prahe.