Smajlíci

Milujem smajlov. Nie, nechcem, aby ich bolo tisíc v každej vete. Jeden väčšinou stačí.

Špecálne mám rada ten s prevrátenými očami.

Lebo sa mi už toľkokrát stalo, že som si nejakú vetu vyložila úplne inak len preto, že som slovám prisúdila iné emócie, aké mal písajúci. Za mňa sú teda smajlovia fest užitoční.

Špeciálne IT-čkári sú v tomto smere fajta, ktorá striktne odmieta používanie našich žltých kamarátov. Antismajlíkové hnutie kockatých hláv. Tajný protest založený na presvedčení, že ak im nikto nerozumie, tak im NIKTO ani rozumieť nebude. Z nášho IT-čkára v práci máme stále pocit, že nás osobne nenávidí (no dobre, asi sme mu skôr osobne ukradnutí, my „bežní užívatelia PC“). Nezabilo by ho, keby sa usmial. Aspoň v maily.

Ale vy tomu rozumiete, že? Uvedomujete si, koľkým nedorozumeniam ste sa vyhli len preto, že ste za vetou dali toho správneho smajlíka. Alebo ho rýchlo doposlali. Radšej.

Smajlíci sú zástupcovia všetkých tých giest, prevrátených očí, zdvihnutých pliec, širokých úsmevov, aj úškrnov, ktoré v správach a mailoch nemajú šancu.

Sú to naše avatary pre neverbálnu komunikáciu, ktorá sa skrýva vnútri našich tiel, plačúca a dúfajúca v pochopenie cez písmená. Lebo interpretácia napísaného slova môže byť miliónkrát iná. Závisí od nálady, vzťahu, našich skúseností a dokonca aj aktuálneho počasia.

Ale keď vidíte na konci vety grcajúceho smajlíka, viete presne “vocogouo”.

Takže smelo do emotikonov. Sú od slova “emócia”. Nebuďte studený čumák a kľudne tam hoďte nejakého toho žltého alebo zeleného.

Ale nepreháňať! Človek prevalcovaný znôškou najrôznejších emócií nepôsobí dobre ani naživo, ani v sms.