Holub pristál vysoko na črepníku, z ktorého smutne viselo pár úbohých muškátov. Prach z vysušených kvetov sa pomaly zniesol na hlavy staršej ženy s malým dievčatkom, ale bol taký jemný, že si to ani jedna z nich nevšimla. Dievčatko ťahalo ženu za ruku, opieralo sa pätami o podlahu a hojdalo sa zboka nabok, unudené z dlhého státia.
Asi to nebola jej matka, možno starká, dnes sa to už ťažko pozná. Kedysi bolo jasné, či má žena tridsať alebo päťdesiat rokov. Dnes už nie je jasné nič.
Martina vystrela nohy pred seba, ešte chvíľu pozorovala umrnčané dievča a potom zdvihla pohľad späť k holubovi. Ďakujem, že už mám veľké deti, pomyslela si. A že nie som holub.
Vytiahla mobil a snažila sa odfotiť vtáka, ktorý sa zvláštne vynímal na pozadí s krásnou farebnou mozaikou, jedinou peknou vecou na zafúľanej železničnej stanici. Dokonca aj tie masívne staré lavice,ktoré tu toľké roky boli, vymenili za škaredé, plastové stoličky. Napriek otrasnej horúčave, ktorú nezmiernil ani staničný chlad, cítila, ako ju na tvrdom plaste oziaba zadok.
Obrovské, farebné mozaikové okno (zatiaľ nevymenené za plastový obdĺžnik) vytváralo z holuba malú siluetu, ktorá vysoko nad všetkými menila trhanými pohybmi svoju pózu. Fotky sa nevydarili. Nedokázali dostatočne vyjadriť paradox železničnej klietky.
Vletel dnu s niekým, kto príliš dlho nechal otvorené dvere? Vpochodoval pokojne? Alebo v šialenom strachu, ani netušiac, kde skončí? Nevedel, že ho čaká Alcatraz na doživotie? Nevedel, no.
Takého holuba asi nemajú ani ako odchytiť, rozmýšľala Martina, keď sa obzerala po vysokej hale. Ako by to asi tak urobili? Nejakou sieťou? To je blbosť. Odstreliť? Mohli by? Čo ochrana zvierat?
A neserie ľuďom na hlavy?
V tých črepníkoch má už svoje bydlisko, to je jasné. Ten červený muškát je obývačka, to zoschnuté niečo vedľa bude spálňa. Naje sa z omrviniek. Tučniak o dve plastové stoličky vľavo trúsi zo slaných tyčiniek, decko v druhom rade práve odhodilo na zem zvyšok rožka. Mamička to nezdvihla, veď načo.
Martina znovu zdvihla hlavu. A čo ten hluk? Vlak do Košíc prichádza. Vlak do Košíc prišiel. Vlak do Košíc odchádza. A pozor, vlak do Košíc bude meškať. Do toho hudba. Furt tá istá. Chudák holub, nonstop “Na ľudovú nôtu”.
Vie, že je v pasci? Cnie sa mu za námestím? Stačí mu na lietanie tých pár metrov zhora dolu a späť (len aby ma nezašliapli)? Nepochopil, že to, čo sa furt zatvára a otvára je cesta?
Keby stál dosť blízko dverí, tak by raz isto prešiel na druhú stranu. Stačí zletieť na to správne miesto a dostal by sa tam, kde je VŠETKO.
A čo môj Alcatraz?, pomyslela si Martina. Tiež len nevidím, kde sú dvere? Nepochopila som, kam sa postaviť a ktorým smerom ísť? Tak idem do Košíc? Lebo tam cestu poznám? Črepník Košice a črepník Čadca? S uschnutými muškátmi?