Covid vyzametal ulice Prahy. Svojimi roztrepanými štetinami spravil šuch-šuch a ulice Prahy sa vrátili o 30 rokov dozadu, keď neboli preplnené turistami, teda vlastne neboli preplnené vôbec. Je to čudné. Strašidelné. Ešte kým som chodila do roboty, videla som aspoň jedného, dvoch ľudí, ako sedia na kilometer od seba v metre. Alebo v električke. Aj tak sme po sebe poškuľovali, či nie sme veľmi „blízko“. Cez okno som sledovala pozatvárané obchody, vietor sa na ulici pohrával s papierom a na zastávke niekedy aj niekto stál. Sám. Teraz už nevidím ani to, do roboty nechodíme.
Home-office vládne svetu a už som prekonala aj prvé týždne zvykania si (ja to nedám!), nadávania (ani najesť sa nemám ako, keď mám na stole počítač!) a zmierenia (nie je to až také zlé, pracujem v pyžame). S kolegyňami si voláme, niekedy len tak, aby sme počuli, že ani tá druhá to nemá jednoduché. Lebo keď ste stále doma a nepočujete, čo hovoria ostatní, zdá sa vám, že len vám to nejde. Že ostatní sú určite v pohode. Nie sú.
Bolí ma chrbát a kolená. Málo sa hýbem. Snažím sa cvičiť. Ale na pravidelné cvičenie ma nikdy neužilo, nebaví ma to. To dochádzanie do práce predsa len bolo na niečo dobré. Čas ušetrený dochádzaním venujem robote. Roboty neubudlo, práve naopak. Robím od rána do večera, aj cez víkendy. Už mám svoj home-officový systém, ale zdá sa mi, že je všetko ťažšie. Porady cez teams ma zabijú. Od šéfa počúvam, ako nám je doma dobre a nemáme čo robiť. Čo???
Už ani neviem, že som v Prahe. Mesiace poznám len svoj byt a Lidl za rohom. Aj ten už neznášam, lebo rady na košíky sa ťahajú až po cestu, nech si vyberiete akýkoľvek čas na nákup a tovar poznám ako svoje hodinky. V rade zazerám na tých, čo sú za mnou, lebo sa mi zdá, že nestoja dosť ďaleko. Prvýkrát som si v obchode otvorila sáčok tak, že som si zložila rúško, oblizla prsta a ……….žíííííííš !!!
Nechce sa mi variť a myslím na skvelé reštiky, ktoré pre mňa v Prahe toľko znamenali. Šaláty, na ktoré som chodila si doma neurobím, ani si tu nekúpim všetky suroviny. Je to iné, keď vám to naservírujú pod nos. Varím hlavne polievky. Schudla som. U mňa to nie je výhra.
Mačka si zvykla, že som cez deň doma a pracujem. Už mi ani neskáče na klávesnicu a omylom nevypína počítač. Asi pomohlo, že som na ňu navrieskala ako nepríčetná.
Chýba mi Karlov most, Václavské náměstí a Vltava. A také to, čo v Prahe zažijete na každom kroku: „Jéééj, to som ešte nevidela!“ Chcem ísť do divadla. Predplatila som si Dramox, trochu to pomohlo, vidieť divadelné predstavenie aspoň na obrazovke. Ale je tam toho zatiaľ málo. Je tam aj pár slovenských predstavení zo SND. Sú nejaké divotvorné, ani jedno som nedopozerala. Určite mohli vybrať niečo lepšie.
Pomáha mi, keď si poviem, že sme na tom všetci rovnako. Na chvíľu. Keď vidím niekoho smutné oči, ako na mňa blysnú ponad rúšku. Všimli ste si, že sa teraz ľudia oveľa viac pozerajú jeden druhému do očí? Lebo nemajú inú možnosť.
Určite to prežijem. Všetci to prežijeme. Teda všetci… ale viete, ako to myslím. Možno nám ani neprepne.