Cestovanie Slovensko – Praha nie je problém. V normálnom živote. Bez covidu. A s covidom? Riešim veci, o ktorých sa mi kedysi ani nesnívalo. Riešim hlavne dýchanie 🙂
Keď som konečne nalodená v Regiojete, s úľavou sa opriem a pritisnem si respirátor lepšie na nos. Mám ku covidu rešpekt a dodržujem pravidlá. Ak mám mať na sebe respirátor vo vlaku 6 hodín, tak ho budem mať. Bez ohľadu na pána s kufríkom a brutálne drahým noťasom vedľa, ktorý si ho okamžite po usadení stiahne pod nos, čo je to isté, ako keby ho zahodil, alebo na madam cez uličku, ktorá naň kašle úplne.
Utešujem sa myšlienkou, že aspoň ja sa chránim a pre istotu si na respirátor navlečiem aj textilnú rúšku. Teraz som už prakticky bez kyslíku. Napriek tomu, že sa o svoj chrup extrémne starám, nadávam na svoj smrdutý dych, lebo keď ho dookola vdychujete, tak je jedno, či ste si ráno čistili zuby trikrát alebo ani raz. Dávam si pozor, aby som nadávala len v duchu. Je to ťažké. Nie som jediná, kto má pocit, že za rúškou sa môže kľudne rozprávať sám so sebou. Počet ľudí, ktorí si niečo pre seba nahlas šveholia, mysliac si, že rúška je zvukotesná, sa na uliciach prudko zvýšil.
Vdychujem a vydychujem. Trochu sa mi točí hlava. Snažím sa potlačiť paniku, že ešte raz a zistím aké to je, keď sa v románoch píše „chytila ju mdloba“. Respirátor vlhne. Vážne uvažujem nad tým, či to má vôbec zmysel, ale strach mi nedovoľuje sa vzdať, takže znovu vdýchnem vlastné kvapôčkové zrazeniny.
Prinesú kávu. Niekedy to vydržím aj bez kávy (keď mám kratšiu cestu, teda LEN 4 hodiny), ale teraz… no vezmem si. Moja tepová frekvencia prudko stúpne. Stiahnem si svoje dve ochrany pod bradu, okamžite si odpijem (niekedy sa ani neoblejem) a rýchlosťou blesku si ich opäť nasadím. V tom krátkom bezrúškovom stave sa snažím zároveň piť aj nedýchať čerstvý (rozumej zamorený) vzduch, takže sa dostávam do rozpoloženia, že aj schizofrenik by sa odo mňa mohol učiť.
Veľké latté dám na 3 stiahnutia a vytiahnutia. Viem, že by som sa mala rovno napiť aj vody, lebo si to odskáčem a naozaj, do pár minút ma prepadne obrovský pokávový smäd, takže ešte raz hore a dole. Okej, už je dobre. Proces ukončený. Jesť nebudem, ani keby som mala do príchodu schudnúť.
Noťas vedľa mňa si v pokoji uchlipuje zo svojej kávy, ku ktorej si objedná pivo a potom ďalšie a ďalšie. Už viem, že do konca cesty si rúšku nenasadí. Koľko z vírusu som už vdýchla? Už ho mám??
Noťas vypil štvrté pivo, otvoril si piate a začína sa nápadne otáčať ku mne. Viem čo príde. Obraciam hlavu viac k oknu akože sa kochám krajinou, zabudla som, že cestujeme v noci. A samozrejme…
„Do Prahy?“ pozerajú na mňa mútne oči a pár kvapiek slín zmiešaných s alkoholom bezpečne pristane na mojej dupľovanej ochrane. Zahmlí sa mi pred očami.
„Uhm,“ odpovedám. Opäť sa snažím nedýchať.
„Ja tiež, viete mám tam…“ nasleduje monológ ako z Hamleta. Čím menej odpovedám, tým viac rozpráva. A nakláňa sa ku mne. Chcem sa odtiahnuť, ale stena vlaku nepustí.
Hučí mi v ušiach a v mojej hlave sa odohráva dráma – poviem mu, nech si tú rúšku nasadí? Udrie ma potom? Ako veľmi je už opitý? Môžem mu vôbec niečo povedať, keď vo vlaku platí, že „kým konzumujete, nemusíte mať rúšku?“ Prečo, dopekla, furt konzumuje?
Vyslobodí ma Hlavní nádraží. Chvíľu trvá, kým si Noťas zbalí noťas a zaradí sa do uličky (dlhé lúčenie). Rad plechoviek, ktoré stewardka nestihla odniesť, sa rúca a padá na podlahu. Počkám, kým poodíde a tiež sa zaradím. Rad sa vlečie slimačím tempom. Nedá mi to a vykuknem ako sa mu darí. Teraz si nasadzuje rúšku?! Teraz?!