Aj na Slovensku radi zdôrazníme vtip alebo pointu českým slovíčkom. Češi majú proste niektoré výrazy, ktoré sa nám brutálne páčia. Čo ma trochu prekvapuje, tak niektoré tieto typické výroky vo mne zo začiatku vyvolávali fakt zmiešané pocity. Teda v Prahe. Teda pri bežnej reči. Moja slovenská mentalita na mňa sem-tam zaťukala s otázkou: „To čo povedal? Je toto vôbec OK?“
Hodná
„Jseš hodná,“ – to ešte ide. To je normálne, milé, pochvala. Ale niektorí, hlavne ženy, používajú len „Hodná“. Niečo pomôžem, tak povedia „Hodná.“ Niečo podám do ruky, tiež som „Hodná.“ Nemôžem si pomôcť, zakaždým mi v hlave naskočí obrázok seba ako peknej hnedej štíhlej fenky (áno, pristane mi to).
Oni to samozrejme takto nevnímajú. Pre nich „Jseš hodná“ vyznie rovnako ako „Hodná“. Ja som sa ale dlho zbavovala reflexu, že niekto mykol za pomyselné vodítko a ukázal na mňa dlhým prstom: „Hodná! Sedni!“
Ty vole!
Ano, poznáme, vysoko návykové, nespočítateľne používané a hovoria si tak všetci, aj tí, ktorí si vykajú. Zvyknúť si na to mi naozaj vôbec netrvalo dlho. Aj šéfka, ktorá mala 2 roky do dôchodku nám kľudne hovorila „ty vole“ a nemyslela tým doslova TY! VOLE! Skôr by som povedala, že je niečo upokojujúce na tom, že sa niekto takto vyjadrí.
Evokuje to neformálnosť a akési bezpečné vypustenie pary, či už z prekvapenia, šoku alebo hnevu. Vtipné je, že často sa stáva, že na porade môže mať šéf prednášku na tému: „Nemůžete si v práci říkat ty vole, uvědomte si, že je to vlastně urážka, takhle se naše firma nechová…“ a vzápätí to z neho vypadne pri tvojom stole, keď preberáte vážnu pracovnú situáciu. “Fakt? Ty vole!”
Je.ni to tam.
Nevravím, že je to veľmi časté, ani žeby si Češi vôbec neuvedomovali, že ide o škaredé slovo, ale zaujímavé je, že sa nepovažuje až za také škaredé ako u nás. Jasné, nepočujete to na každom kroku a áno, aj tu je to vulgarizmus. Ale nič sa nedeje, ak kolegynka, ktorá patrí už medzi seniorov a máte ju za elegantnú dámu, ti s kľudom Angličana povie pri raňajšej káve v kuchynke „…tak jsem to jebla do pračky a šla se dívat na televizi.“ Prvýkrát som sa skoro obliala kávou, teraz som už zvyknutá.
(Naopak slovo na p… je tu úplny top vulgárnosti a nevkusu a ani vlastne neviem, či som nejakú Češku vôbec počula použiť ho).
To víš, že jo.
Moja najobľúbenejšia fráza. Môže to znamenať skoro všetko od „máš pravdu, nic než pravdu a čistú pravdu“ až po „vlastně mně to ani nezajímá, tak ti to odkejvu“. Záleží na pocite. Táto fráza krásne vystihuje českú povahu, ktorá nie je až taká horkokrvná ako naša.
Celkovo Češi (teda ja často píšem Češi, ale sú to hlavne Pražáci, v inej časti Čiech som nežila, tak neviem), sú flegmatickejší a neriešia veci až tak, ako my Slováci. Koľkokrát som si myslela, že máme veľký prúser v robote, čo z toho bude a české kolegyne so stoickým pokojom mykli plecom a šli si svoje. Neváhajú ťa podporiť „to víš, že jo“, ale aj mávnuť rukou „to víš, že jo“. Mám sa od nich v tomto smere čo učiť.
Já ti nevim (Karle).
Prípadne rôzne obmeny ako „no nevim“ alebo len jednoduché „nevim“. To „Karle“ tam z niekade priplávalo (mne sa trochu zdá, že v tom má prsty nejaká televízna šou), používa sa s Karlom aj bez neho a môžeš sa tak vyjadriť aj na adresu ženy.
Pri tomto spojení je najdôležitejšia tá intonácia, predovšetkým krátke i, ktoré dá celému výrazu nádych pohodovosti, večerného pokecu pri kuchynskom stole a flegmatického vzdoru. Predtým alebo potom sa väčšinou dočkáš kratučkého povzdychu, ale určite sa nedočkáš žiadneho ďalšieho vysvetlenia ani pomoci. Je to konečná. Pražák proste naozaj nevie alebo sa mu to nechce riešiť.
Prasárna.
Tak toto sú zmiešané pocity ako vyšité. S týmto výrazom som sa stretla až v druhej práci, keď kolegyňa pred obedom zahlásila, že dnes si dá „prasárnu“, lebo veď je piatok. To znamenalo (ako musela mojim vyvaleným očiam vysvetliť), že miesto rozumného obeda si pôjde do KFC kúpiť kuracie krídelká a bude ich hodinu v kancelárii ohlodávať (čo naozaj každý piatok robila).
Veľmi sa mi ten výraz páči, rada ho sem-tam použijem. A s chuťou. Ale predsa len – to spojenie PRASÁRNA a JEDLO je proste…no divné. Bavím sa na tom, ale zároveň mám trochu iracionálny pocit viny, že na jedlo by som tak hovoriť nemala.
Nemenej zaujímavé je, ako Češi popisujú naše perly, ktoré som na základe pár rozhovorov zaradila medzi klenoty slovenskej reči v českej zemi. Ako napríklad slovo „hej“ alebo „ba“ alebo „prídem skôr“ (prípadne „prídem neskoro“, nakoľko pochopenie rozdielu medzi týmito dvoma výrazmi je pre nich niečo na úrovni pochopenia teórie relativity). Alebo keď kolegyňa, tiež Slovenka, poradila v kancelárii samej sebe: „A čo sa s tým budem ondiať?“ To ste mali vidieť tie české oči!