Pracovať v pražskej banke alebo A čo tí klienti?

 

Byť bankovým poradcom nie je sranda. Ani v centre Prahy, kde sa premelie kopec cudzincov. Výhoda je, že si fakt skvele precvičíte angličtinu. Nevýhoda je, že fakt brutálne potrebujete angličtinu. Moja angličtina nie je dobrá, ale nakoniec som to nejak ustála. Teraz, keď už v banke nerobím, mi ten tlak na nutnosť ju používať, chýba. Pretože nič vás lepšie nenaučí hovoriť cudzím jazykom, ako keď musíte stále hovoriť cudzím jazykom.

 

Popri všetkých predajoch, vkladaní hotovostí, riešenia internetového bankovníctva, investícií a GDPR sa na pobočkách bánk medzi kolegami riešia hlavne dve základné veci – či mi kolega pomohol a či klient nesmrdel.

 

 

K tomu prvému – môžete byť vyškolení od hlavy po päty, spraviť všetky ťažké skúšky a fakt, FAKT si osvojiť všetky systémy a všetky produkty, aj tak sa vás klient spýta na niečo, čo ste v živote nepočuli. Alebo aj počuli, ale v tom množstve sa to proste niekam v mozgových závitoch zatúlalo a nechce sa pripomenúť. Tých informácií je bilión a stále pribúdajú nové.

 

No a samozrejme veľmi skoro natrafíte na klienta, ktorému je šumafuk, že ste tam nová a potrebujete trochu viac času než vaša kolegyňa od vedľajšieho stola, ktorá je tam sto rokov a má v zadku vrtuľu. Takýto “super-fasa-skvelý” klient je tam preto, aby vo chvíľach, keď niečo nie je HNEĎ :  prevracal oči, bubnoval prstami po stole, telefonoval (“Zase něco neumí, asi budu mít zpoždění”), ironicky sa škľabil a po piaty raz sa spýtal: “Vy jste tady nová, že?”

 

 

Po zadku vám stekajú čúrky potu a čas letí 100x rýchlejšie než je bežné  (“Ještě to není?”). Vtedy je vašou záchranou kolega. Alebo aj nie. Buď máte šťastie, že je to normálny človek, ktorý pomôže, lebo za prvé nie je sketa a za druhé si veľmi dobre pamätá svoje začiatky; alebo je to kretén, ktorý sa vyžíva vo vašom nešťastí a s prehnane smutným výrazom na tvári vám oznámi, že “teraz nemôže”, pričom drží v jednej ruke nezapálenú cigaretu a v druhej kávu (ruka na kľučke). Našťastie tých druhých je menej. Ale sú. Aj v Prahe.

 

A čo ten smrad?

 

Nikdy nepochopím, ako sa niekto môže vybrať do banky a ani sa neosprchovať, ale sem-tam sa to stáva. Proste príde klient, ktorý naozaj smrdí. A nielen tak, že sa spotil cestou. Myslím ten komplexný, hýčkaný, pestovaný smrad skladajúci sa z potu, neumytých zubov, rúk a nôh, proste všetkého. V kombinácii s nepratým oblečením vznikne odér, ktorý vás odstrelí skoro do bezvedomia a je úplne jedno, akej národnosti jeho nositeľ je a koľko prachov si prišiel vložiť. Takto zbytočne som sa raz tešila na svojho prvého černošského klienta, ktorý bol už od dverí krásny, príťažlivý, proste celý Sidney Poitier, kým neprišiel bližšie a ešte bližšie a nesadol si a … najdlhšia polhodina v mojom živote.

 

 

Raz za čas vás proste na pobočke navštívi Pán Smrad. Stôl medzi vami vás nezachráni a isté je len jedno – že takýto Pán Smrad má vždy so sebou Brata Smrada, ktorý s vami zostáva ešte dlho potom, ako Pán Smrad odíde (na našej pobočke sa nedali otvoriť okná).

 

Já vám něco řeknu

 

Ďalším fenoménom práce s ľuďmi sú príbehy. Hlavne Češi rozprávajú veľa a radi. Rýchlo som sa prestala čudovať, prečo mne, úplne cudziemu človeku, prezrádzajú rodinné tajomstvá. Asi je to nejaké kúzlo úradníka, že im väčšina ľudí dôveruje tak, že povedia veci, ktoré by určite nepovedali ani “tetě Karolíně”. Dozvedela som sa, kto z rodiny je utajený transvestita, kto sa za socializmu pokúsil pašovať topánky zo západu, komu sestra zomrela na fest divnú chorobu, aj aké majú deti problémy v škole. Cítite potom nenormálnu zodpovednosť nad udržaním týchto rodinných tajomstiev a neviem, neviem, či by nebolo lepšie, keby som o nich nevedela. Až toľko materiálu k rozmýšľaniu navyše asi ani nepotrebujem…

 

Vo vzťahu Češi-Slováci som bola milo prekvapená tým, ako všetci Češi do jedného ľutujú rozdelenie štátu a s nostalgiou spomínajú na to “když jsme byly spolu”, na naše Tatry a prírodu vôbec. Sme pre nich niečo ako Švajčiarsko (pomaly už aj tými cenami, že?). Každý Čech má v rodine nejakého Slováka.

 

A k rozhovorom neodmysliteľne patrí ešte ľútosť za “starou Prahou”. Samozrejme hlavne staršia generácia, ktorá sa nevie vyrovnať s globalizáciou ako takou a haldami cudzincov v uliciach. Tie časy prázdnych ulíc, ktoré si pamätajú zo socializmu, sa už nikdy nevrátia a im je smutno. Aj keď ich chápem, mne sa na Prahe páči práve tá kozmopolitnosť, plné ulice kombinované s tichými zákutiami zastrčených uličiek a podchodov, kde medzi angličtinou zaznie známe “ty vole!” a “ježíííš, vo čem to mluvíííš?”

 

 

V banke sa proste dozviete skoro všetko, aj to, čo nechcete. Domov odchádzate buď so skvelým pocitom, ak ste mali v ten deň šťastie na tých “normálnych” alebo totálne vyšťavená, ak to v ten deň moc nevyšlo (“Jste nejhorší banka a já už sem nevkročím.”) Hmm… Sľubuješ?