Každý začiatok mesiaca, v pondelok doobeda, vošla do lekárne a kúpila si Vitamín C s postupným uvoľňovaním. S postupným uvoľňovaním. Premieľala tie slová na jazyku. Zneli úžasne. Vôbec nevedela čo znamenajú, ale raz ich počula v televízii.
Cítila sa veľmi dôležito a múdro, keď to vyslovila pri okienku. Ak jej náhodou dala magistra na výber z viacerých druhov, nechala si všetky vymenovať a potom počúvala, ktoré spojenie „s postupným uvoľňovaním“ ju najviac osloví. Napríklad, že sú tam pridané šípky alebo je to forte. Forte. Ktovie, čo to je to forte. To si kúpila minule.
Každé ráno zapila menšiu alebo väčšiu tabletku pohárom vody a chvíľu čakala, čo sa v nej zmení. Bude zdravšia a plná sily. To si z tej televízie pamätala. A veru, už dávno ani sopeľ z nosa. Asi. Pamäť nebola jej silná stránka. Už mala len slabé stránky. Slabé ruky, slabé nohy, slabé oči, slabý žalúdok, ktorý bol jediný, ktorý sa ozval, keď do jeho prázdnych útrob vpadla biela tabletka. To cítila. Je tam!
Teraz stála opäť pred vchodom a pomaly prechádzala rozmazaným zrakom po nápise, ktorý len tušila. Vyzerá to ako Lekáreň, nie? Steny okolo dverí mali žltú farbu. Vždy boli predsa biele, či nie? Biele ako sneh, aj keď nie také čisté. Prečo to nie je biele? Už zase prišla niekam, kam vôbec nechcela? Rada by znovu zdvihla hlavu a pozrela na nápis lekárne, ale ohnutý chrbát ju už zabetónoval v póze večne pokornej (a pokorenej) stareny. Potlačila pocit bezmoci a s vedomím, že by sa jej už aj tak nemohlo stať nič, čo sa jej už nestalo, vošla dnu.
Nebola to lekáreň. Všade okolo nej stáli fľaše. Tmavé, svetlé, so zlatými nápismi, aj nezlatými. Urobila ešte dva drobné kroky a veľmi sa neotáčala, aby niečo z tej krehkosti nerozbila. Pristúpil k nej mladý muž (príliš vysoký) a trochu ironicky sa spýtal: Môžem vám pomôcť?
Na to bola zvyknutá. Naučila sa nevnímať tón, iba slová. Už dávno sa odmietla cítiť trápne alebo zahanbene za to, že si dovolila zostarnúť. Som starý človek, aj ty budeš, zahundrala si pod nos. „Prosím“? muž k nej naklonil pravé ucho. Prečo je to vždy pravé?
„Tu predávate víno?“ spýtala sa nahlas.
„Nielen víno, aj pálenku, babka“. (Babka!)
„A akú?“
„Akú len chcete, slivovicu, čerešňovicu, hruškovicu, kalvados,…“
„Kalvados?“ spozornela.
„Áno, ten sa robí z jabĺk“, vysvetľoval predavač.
„Kalvados, kalvados,…“ párkrát to slovo vyskúšala na jazyku. „Tak jeden kal-va-dos, prosím“.
Doma položila fľašku na stôl, z hornej police kuchynskej linky vytiahla štamperlík s malými červenými kvietkami a do polovice si naliala. Kalvados jej okamžite zahrial hruď a žalúdok. V hlave sa jej mihol obrázok. Prázdne taniere so zvyškami večere sú odsunuté nabok, na stole je biely obrus a za Ivanom žiari vianočný stromček. Pred nimi stoja dva prázdne štamperlíky a oni si vychutnávajú sviatočnú chvíľu.
Kalvados. To znie dobre..