Aj keď jedným z dôvodov, prečo som odišla do Prahy, bola niekoľkonásobne širšia ponuka práce ako v našom meste ( kde to ale tiež nebolo až tak márne), mala som celkom nervy, či ma tu niekto zamestná. Sú síce na cudzincov zvyknutí, ale predsa. Trúfla som si dokonca dúfať, že sa mi konečne podarí zohnať miesto súvisiace s históriou, ktorú som vyštudovala, ale to zatiaľ nevyšlo. Múzeá, galérie, knižnice, … žiadne voľné miesta, ale tak možno raz.
Na pracovné pohovory som šla s malou dušičkou, ale nebolo sa čoho báť. Ocenili, že som hovorila česky, ale zdalo sa, že aj so slovenčinou by boli ok. Nestretla som sa ani so začudovaným pohľadom, ani narážkou na to, že nie som Češka, skôr ich v pozitívnom zmysle zaujalo, prečo som sa rozhodla do Prahy presťahovať.
Pohovory sú celkom zdĺhavé, 2 kolá sú úplná samozrejmosť, vačšinou sú tri. Niekedy sú tie kolá stále o tom istom, akoby len museli byť do počtu. Na druhej strane, fluktuácia je tu celkom vysoká, lebo ľudia si môžu vyberať. Tak sa personalisti snažia, aby vybrali dobre. Teda hlavne v tých veľkých, stabilnejších firmách.
Ja som na začiatku trochu podľahla panike, že hneď-hneď robotu, tak som cez víkendy chodila brigádovať do Amazonu. Tam bol, samozrejme, pohovor len jeden. Pokiaľ máte všetky končatiny a viete počítať, tak vás vezmú. Musím ale povedať, že aj keď práca v Amazone nie je pre mňa, spoločnosť je to premakaná, zorganizovaná, žiadne podrazy, všetko funguje. Boli tam ženy, ktoré pracovali u notárov, v štátnej správe, mali seriózne zamestnania a do Amazonu si šli trebárs na polroka cez víkendy prilepšiť (čo si pamätám, tak trebárs aby si kúpili altánok s posedením na záhradu, na prestavbu kúpeľne a tak). Ľahko a čisto zarobené prachy.
Medzitým som si ale stále hľadala trvalý job, takže som nakoniec v Amazone bola len 3 víkendy a potom som nastúpila do banky. Aj keď som sa zaprisahala, že banka už nikdy viac. Tak ale na rozbeh, no… a ktovie, možno sa mi aj zapáči. Klobúk dolu, že ma vzali, aj s mojou úbohou angličtinou, s ktorou som sa veru zapotila, keďže šlo o pobočku v centre Prahy a moji klienti boli z 90% cudzinci. Našťastie aj cudzinci sú len ľudia a vždy sme sa nakoniec dohovorili. Zato vstupné školenia a skúšky, ktoré som musela na začiatku zložiť, boli ako menšia maturita.
Ak robíte v banke a máte životopis na Linkedin-e, tak vám bude stále zvoniť telefón s ponukou pracovného miesta. Zo začiatku mi to lichotilo. Chceli ma toľké banky! Potom som pochopila, že je to preto, že bankového poradcu nikto robiť nechce. Ona by to aj bola pekná práca, načančať sa, stretávať kopec zaujímavých klientov a pomáhať im. Ponúknuť im to, čo skutočne potrebujú. Tak nás to učili na školení. Kým nepríde prvá porada, kde od vás riaditeľ chce 50 kreditných kariet predaných za týždeň. To vás tá radosť prejde, keď máte núkať kreditku dôchodkyni, ktorá je rada, že má na nájom.
Ale inak som tam zažila kopec srandy, skvelých kolegov, spoznala som prvé krčmičky, do ktorých sme s kolegami po práci zapadli a teambildingy na lodi, ktoré fakt nemali chybu. V bankovom sektore ale môžete veľmi rýchlo postúpiť (ak vás to baví a predávate a ak aj nie, tak si poradcov proste banky “preťahujú), tak mi bolo ľúto, koľko kolegov za krátky čas prešlo do iných bánk alebo na iné oddelenia. Musíte si zvyknúť na stále zmeny.
Jedna z vecí, ktorá možno nie je až tak podstatná, ale na mňa dosť zapôsobila, je to, ako tu vnímajú, že ste diaľkovo vyštudovali vysokú školu. Na Slovensku som zvyknutá, že ak niekto vyštudoval “popri zamestnaní”, neberie sa tá vysoká škola až tak vážne. Akoby nemala takú hodnotu ako pri dennom štúdiu. Informácia, že ste vyštudovali externe, sa vačšinou stretne s takým tým schovaným náznakom “aha, tak to sa až tak neráta”.
V Prahe úplne naopak. Ak zistia, že máte vysokú školu, ok, to je fajn, super. Ale ak ste ju vyštudovali popri zamestnaní, úplne vidno, ako ste “povýšili”. Akoby viac chápali, že takéto štúdium je stokrát náročnejšie, pretože zároveň chodíte do práce (cez týždeň), strácate víkendy (škola) a ešte sa musíte postarať o dieťa (vždy). A verte mi, fakt je to masaker.
Na svoju vysokú školu si nepotrpím a dokonca som ju v jednej práci ani neuviedla, lebo som chcela miesto, na ktoré stačilo stredoškolské vzdelanie. Kolegovia dodnes nevedia, že som mala titul, veď načo aj. Ale ten rozdiel vo vnímaní externého štúdia u nás a v Čechách ma celkom zarazil.
No a to (skoro) najzaujímavejšie na práci v banke sú samozrejme klienti. Čo ma na nich najviac štve si prečítate tu.