Najprv sa mi v otvorenom okne na druhom poschodí, zjavil človek a niečo na mňa kričal. Dobre, že kričal, aspoň ma prebral z mdlôb (skúste to vysloviť: z mdlôb).
Keď som odtuhla, uvedomila som si, že kričí:
“Zavrite si okno!” A nie: “Zabijem ťa!”
Potom som sa ospravedlnila. Lebo to je asi správna reakcia na šok – omluviť sa vrahovi, že nevyzerám ako dáma, hneď ráno po prebudení.
Pán stál na lešení a opravoval fasádu domu. Lešenie vyrástlo nevedno kedy. Netuším, či tam večer bolo.
Za pár dní som si naň zvykla. Pohoda, veď nech opravujú. Vetrala som v noci.
Potom prišlo igelitové obdobie. Všetky okná na byte boli zrazu oblepené igelitom. Dôkladne. Spolu. Nie, nedajú sa otvoriť.
Už je to týždeň.
Týždeň som nevetrala.
Prvých pár dní bolo úplne šialených. Pochopila som, že fakt som závislá na otváraní okien, za čo ma môj syn, keď bol malý, neznášal, lebo sme museli každú chvíľu „vetrať“. Výmena vzduchu je pre mňa dôležitá.
A teraz – nemôžem dýchať. Neviem, aké je vonku počasie. Chýba mi slnko. Mám stále hmlu. Vždy keď sa na okno pozriem, môj mozog zavelí: Zarosené okná, dusíš sa! Otvoriť!
Dýcham. Najprv plytko v panike, potom hlboko na ukľudnenie. Veľmi to nepomáha.
Viem, že je tu nejaký kyslík. Musí byť, nie? Ale stačí sa pozrieť na zahmlené okno a kyslík je preč. Pľúca mi oťažejú a začne mi byť teplo. Veľmi teplo. Omdlievam.
Zrušila som si home office a zrazu to nie je také zlé, byť v kancelárii častejšie. Sedím pri okne. Otvorenom. Je to úžasné.
Chytila som prievan a prechladla som.
Do kancelária ma už nepustia. Ležím na gauči, kýcham a soplím. Ťažký zamorený vzduch na mňa padá ako oceľová perina.
Z čistého zúfalstva som sa pokúsila otvoriť malé okienko na záchode a zistila som, že tam igelit nedali! Je z mliečneho skla, tak som si to nevšimla.
Doteraz som nevedela, ako mám tú miestnosť rada.
Niekoľkokrát za deň stojím pred záchodovou misou a nasávam vzduch z plných pľúc.
Napriek sopľom, ktoré zo mňa tečú, mávam nad hlavou uterákom a snažím poslať vzduch zo záchodu do ostatných častí bytu. Až do spálne najlepšie. No neviem. Sú od seba tak ďaleko! Môj mozog mi hovorí, že o chvíľu umriem.
Keď idem vonku, akože do obchodu, pozerám, ako páni remeselníci na fasáde pracujú.
Nezdá sa mi, že sa ponáhľajú. Niečo okolo tých igelitov natierajú, niečo mastia. Rozprávajú sa, smejú. Niektorí len tak stoja. Oni stoja! Prosím! Pohyb! Už je to týždeň!
Žijem v akváriu.
Hlboko pod hladinou to vyzerá, že tam hore, možno, asi, na malú chvíľku, vykuklo slnko.
Veríte na život po igelite?
